Ahoj. Svoje meno vám nepoviem ale ak ma náhodou uvidíte na ulici môžte na mňa zaktričať
Zombie, Bodliak alebo Bodlina. Mám 15 rokov a žijem v malom meste neďaleko Nitry. Momentálne
som v 1.ročníku na SOŠ. A To je zatial asi všetko, aj tak sa mi už sem nič nezmestí. :)
.

Jeden dlhotánsky článok

28. ledna 2012 v 10:19 | Zombie~ |  Píšem...
Zdravím Vás všetkých! :) Ako ste si mohli všimnúť dosť dlho som sa neozvala. Ja viem. Prepáčte, ale nemala som pc, niečo sa v ňom do*ebalo a bolo treba preinštalovať a vymeniť disk. Takže všetky moje veci sú fuč. Ale to sa nejak dá dokopy, hlavne že už som tu. Teda vlastne...
Po druhý raz toto píšem. Možno si to zase rozmyslím, prídem späť a potom zase odídem a napíšem to aj tretí či štvrtý raz. A možno nie. Možno je toto už fakt naposledy. Po tomto vám to už asi dochádza, že?:) Áno proste.. končím. Dôvodov by sa našlo veľa ale proste, nebaví ma to, nieje čas a.. neviem čo. Iba toto. Písať ma baví, strašne, ale nejak ma nebaví udržiavať to tu takto, že jeden článok za týždeň a toť vše. To je o ničom. Takže budúcnosť vidím v tom že začnem písať, písať a písať, príbehy, poviedky, denníček a všetko čo ma napadne. A potom sa možno vrátim sem a začnem svoje diela zverejňovať, alebo začnem od znova, alebo nezačnem vôbec. Nejak bolo, nejak bude.

A ďalšia vec. Odkedy som to tu obnovila tak sa tu nachádzalo viac negatívnych ako pozitívnych článkov. Nuž, puberta je zradná. :D Takže vám to nejak dám dokopy, možno vás to nezaujíma ale aj tak vám sem napíšem niečo ako to všetko dopadlo, čo sa za ten mesiac čo som tu nebola zmenilo. Ak sa teda vôbec niečo zmenilo. V prvom rade... oslobodila som sa. Naozaj, dokázala som to, stačilo pár slov a bolo to. :D Aj keď ten pocit potom bol strašne napiču ale potom sa predsa len utvrdilo že som spravila dobre. A ďalšia vec. Stále som nenašla, to niečo čo mi strašne chýba. Fakt neviem čo to je, ale viem že okolo toho niečoho alebo možno niekoho sa točí celý môj maličký svet. Možno nechápete čo tým chcem povedať, ale stále, tu vnútri mi dačo hovorí že to musím nájsť. Či už to bude dobré alebo zlé(pre ostatných), či sa mi tým zmení celý svet . Možno ma to stiahne so sebou, niekam preč, tam nižšie a možno ma to postaví na nohy a dá mi to úplne nový pohľad na svet. Neviem. Ale viem, že ja TO nájdem, nech už to je hocičo a nech už to dopadne hocijak.

Tak len toto som chcela. Tak zase sa s vami lúčim. Mám vás rada a ďakujem, všetkým čo sem chodili.

Vaša Zombie zakopávajúc sa do hrobu. :)

P.S: A ako vlastne pozerám. tak tento článok nieje zas až tak dlhotánsky. :D
 

Bird in a cage..

8. prosince 2011 v 16:47 | Zombie~ |  Píšem...
Dlho som sa neozvala. Ja viem. Nemala som chuť na blog vôbec. Prepáčte. A teraz k veci. Áno, je to tak a hlavne v poslednej dobe. Cítim sa tak uväzneno. Ako spievajúci slávik zatvorený v klietke alebo motýľ ktorý sa nevie dostať z kukly. Nechápem prečo je to tak. Mám všetko čo som kedy mať chcela. Mám toho oveľa viac ako predtým. Ale niečo mi stále chýba. Akurát neviem prísť na to že čo. Neviem prečo sa mi pri písaní tohto článku vybavuje osoba na ktorú by som vôbec nemala myslieť. Nemôžem na ňu myslieť. Ale vďaka tej osobe mám teraz to trocha čo mám, vďaka tej osobe som zažila to všetko čo som v poslednej dobe zažila. Ale vďaka tej osobe sa teraz... nie to nieje kvoli nemu. Je to moja chyba. Nemala som s tým vôbec začínať. Mala som si to premyslieť, aspoň týždeň a až potom by som sa rozhodla. Lenže to som nespravila. A teraz sa vďaka SEBE cítim tak jak sa cítim. A tak skoro sa z toho asi nedostanem. Lebo to čo by som možno mala spraviť preto aby mi bolo lepšie proste nespravím. Nie, to skrátka nespravím. Tentoraz radšej počkám. Aspoň mesiac. A uvidím potom že ako mi bude. A JA sa rozhodnem čo spravím, aj keď tým možno všetko doserem.
Každopádne by som tej osobe ktorá je spomenutá v tomto článku možno iba preto že to mám v hlave strašne popletené chcela veľmi veľmi poďakovať. Už len za to že je. Za to že som sa s ním v Marci mohla zoznámiť. A za to že ma dostal aj keď o tom nevie až SEM, tam kde som. A veru že som spokojná že som sa tam dostala. Aj keď to niekedy tak nevyzerá.
ĎAKUJEM TI STRAŠNE, VEĽMI!

Slobodna Europa - Kapitalizmus

25. listopadu 2011 v 16:30 | Zombie~ |  Počúvam...
Proste Slobodka. :)

 


Po**baný vekový rozdiel

23. listopadu 2011 v 21:57 | Zombie~ |  Píšem...
Prepáčte za ten názov ale nič iné ma nenapadlo. Fakt. Čo k tomu povedať?
Vraví sa že v láske na veku nezáleží. No nie vždy je to tak. Možno by tých 10 rokov ani nebolo tak strašne vela kebyže ja mám aspoň 20 a on 30. Ale takto je to strašne na pi*u. Možno by bolo lepšie kebyže sa úplne prestávame stretávať. Časom by sme na to obidvaja zabudli. Ale ja ho takto nemôžem nechať. Už teraz je na tom dosť blbo nechcem aby mu kvôli mne bolo ešte horšie. Aj keď fakt že pri sebe stojíme a obaja vieme čo chcem ale nemôžme je dosť blbé...

21:55: A práve mi od neho prišla smska. Že počká. Kým nebudem mať aspoň 18. To je za chvílu. A dovtedy...dovtedy neviem čo.

Avatar...zase od Charlotte. :)

Včerajšie smiechy...

19. listopadu 2011 v 13:07 | Zombie~ |  Píšem...
Zdravím. :) Zase vás idem obťažovať s nejakým tým mojím výkecom. Ale tento bude aspoň veselý. :D Včera sme boli u sestry v garáži. A bolo nám neskutočne fajn. Bolo čo jesť, bolo čo piť, skvelá hudba popritom a super ľudia okolo mňa. :D Čo viac by som si mohla priať? A potom to začalo. Nebudem vám hovoriť vďaka čomu ale také smiechy som mala. Fakt, v živote som sa tolko nesmiala ako včera. :D V kuse aj polhodinový záchvat, som už dýchať nevedela. A kamoš čo trepal, ja doteraz nechápem jak ho mohli také veci napadať. On začal s nejakou témou a do toho potom úplne dačo od veci, až z toho vzišla úplne nezmyselná veta ktorej nikto nechápal. :D Aspoň sa bolo na čom smiať. :D Včera bol hádam najlepší piatok v mojom živote. :D


O včerajšok sa s vami proste musím podeliť...

17. listopadu 2011 v 15:36 | Zombie~ |  Píšem...
Ako povedala kamoška asi mám okolo seba najekú tú "onú". Ako že v poslednej dobe mám strašné šťastie na ľudí a udalosti. :D Takže od začiatku. Včera som bola v Nedede za kamošom. Išla som si s ním zaniesť tašku keďže on šiel rovno zo školy. Čo som sa dozvedela ako jeho mamka povedala "zas sa stretávaš zo satanistami?" :D Fajn! :D Dostal vypindané za neviem čo takže sme mali iba chvíľku. Šli sme teda na Váh, sadli si do lístia, rozložili oheň a popriňom žrali čokoládu a húlili papier. (moje skvelé nápady :D) Po hodinke sme šli preč ja som ho ukecala nech ide so mnou na zastávku pozreť busy. Tak prechádzame cez cestu a vtedy sa to stalo. Bola mimochodom ku*evská hmla. Ja som stála asi v strede v jednej polky cesty a on vedľa mňa, bližšie ku chodníku. Aj keď tam teda žiadny chodník nebol ale viete jak to myslím. No a akurát v tej chvíli mňa potiahol na druhú stranu nech nestojím v strede cesty. A hneď na to jeb auto do neho. Ja som nechápala iba som počula rachot, videla že leti spätné zrkadlo a potom už iba kamoš na zemi. Pozerám, v šoku, nechápem, henten potom vyšiel von z auta a pomohol mu vstať. Ako nič sa mu nestalo, je ok iba má narazené rebrá. Ale kebyže mňa pred tou polsekundou neodstrčí nabok tak by som ja skončila pod kolesami celá. A on kebyže stojí o meter ďalej tak by to dopadlo 100x horšie. A to ma štve. Že som sa vliekla cez tú cestu a nedávala pozor. Ale hlavne že je teda v pohode, mohlo to fakt dopadnúť aj horšie. Až mi je teraz smiešne z toho. Dobre, klud!
A teraz niečo pozitívne. Potom som ešte šla s kamoškou do Kauflandu a čajovne. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať. No a v Kauflande si hovorím jaký sakra pekný predavač za pokladňou tak k nemu idem kúpiť žuvačky. Začne blokovať a: "Ty si tá z Fontány." "Čo? Z Fontány?" "No z Fontány, čo sme ti podpalovali vlasy." "...A ty si kto? Bongo?" "No ja som Bongo" A blabla "čau, drž sa". :D Fakt som ho nespoznala. :D Iba podla vlasov potom, že Bongo. Ja ho poznám! Jak som sa potešila! :D


A náš ohník. ↓ :)

V piatok...

13. listopadu 2011 v 17:59 | Zombie~ |  Píšem...
... som bola vo Fontáne. Ale iba preto aby som sa im ospravedlnila. Myslela som že sa tam tak polroka neobjavím. Ale prekonala som sa a šla som tam s jedným týpkom. On potom odišiel a ja som vonku v tej kurevskej zime sedela a rozmýšlala a rozmýšlala čo im tak poviem. Po asi trištvrdtehodiny ma už to mrznutie prestalo baviť a konečne som sa odvážila postaviť a ísť dnu. Došla som k ich stolu a začala. Niečo v podobe že som robila pičoviny, že inak som normálna. Tak prepáčte. A oni sa usmievali. Nič nepovedali, nepozvali ma k nim ale ani ma neposlali do piče. Iba sa usmievali. A ON sa tiež usmieval. A ja som hneď potom padala preč. Mám to za sebou. Čo viac môžem spraviť? Snáď sa mi to urovná a prepáčia mi. A hlavne dúfam že on mi dá ešte tú jednu jedinú šancu. Nič viac nechcem...
A potom keď bude všetko fajn tak začnem pridávať aj iné články ako moje výkvety zo života. O to sa nebojte.